Dnes Vaše meno rezonuje v športovom svete hlavne v súvislosti s bežeckými pretekmi Memoriál Jána Stilla. Tento rok to bude už 17. ročník pretekov. Ako Vás napadlo zlúčiť Tatry a bežecké preteky do vrchu?
Svoju bežeckú kariéru som ukončil v roku 1994 na prvých majstrovstvách Slovenska v polmaratóne, na ktorých som zvíťazil. V tomto období som začal s výstavbou rodinného penziónu a chcel som ukázať bežcom krásne bežecké terény v okolí Novej Lesnej. Súčasne som cítil potrebu urobiť niečo pre ostatných bežcov. Preto som od roku 1995 začal organizovať Memoriál, ktorý sa beží na počesť Jána Stilla, ktorý prvý vystúpil v roku 1834 na Gerlach.
Trasu som zvolil z Novej Lesnej na Hrebienok, na ktorej som strávil desiatky hodín tréningu. V týchto rokoch sa stávali populárnymi behy do vrchu. Termín pretekov som zvolil v hlavnej turistickej sezóne, aby tento beh prilákal do Tatier viac návštevníkov.
S akou odozvou sa Váš nápad stretol? Bolo na začiatku ťažké pritiahnuť na Memoriál bežcov? Tou dobou beh nebol taký masový ako dnes, alebo?
Mal som veľkú výhodu, že takmer všetkých bežcov som poznal osobne. Na prvom ročníku sa zúčastnila absolútna slovenská špička vrchárov. Dosiahnuté časy Róberta Petra, Marcela Matanina, Ľuboša Cesneka a Izabelly Zátorskej stále figurujú medzi najlepšími historickými výkonmi Memoriálu Jána Stilla. Na druhom ročníku sa postavilo na štart vyše 200 pretekárov, z toho 9 víťazov Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach (Pipa ,Bukovjan, Dávid, Višnický, Hajna, Melicherová, Peterková, Jedináková a Plastininová) a z víťazstva sa tešil Čech Zdeněk Mezulianik, ktorý je aj 5-násobným víťazom z Kitzbűhlu. Organizovali sme okrem behu aj rôzne športové exhibície a autogramiády a to sa stretlo s veľkou odozvou medzi účastníkmi. Stretli tu Jarmilu Kratochvílovú, Martina Babjaka, Romana Voláka, Igora Kováča, Roba Štefka, Mira Šatana, Mariettu Žigalovú, Túliho Vojteka, majstra N, Ladislava Kurčíka a mnoho ďalších známych osobností. Možno preto bol tento beh aj kultúrno-spoločenskou udalosťou a pretekári sa vracali k nám.
Za sebou máte úspešnú bežeckú kariéru. Máte majstrovské tituly z 800 m, 1500 m, 5000 m, z cezpoľného behu aj z polmaratónu. To je veľmi široký záber na jedného bežca. Nevyžadovala si každá disciplína špeciálny tréning?
Každá disciplína si samozrejme vyžaduje špecializovaný tréning. Najdôležitejšie je v mladosti rozvíjať všestrannosť a rýchlosť. Ak je tréning vedený cieľavedome a sú vybudované pevné základy, tak pre bežca nie je problémom postupne predlžovať závodné disciplíny. V roku 1989 sme mali s Robom Štefkom za sebou úspešnú krosovú sezónu a končili sme vytrvalostnú časť príprav. A tak sme zaradili na konci obdobia v apríli polmaratón v Paríži. Z týždennej kilometráže cca 70-90 km som dokázal behať polmaratón bez špeciálnej prípravy za 1:08:02. Bol to iba test vytrvalosti, pretože už o 4 týždne neskôr som behal 1500 m za 3:48,74. Mladí bežci by mali veľa času tráviť na atletických štadiónoch a posúvať svoju výkonnosť hlavne na dráhe. Dnes to už robí minimum bežcov a preto došlo k veľkej stagnácii výkonnosti. Kvalitný tréning na štadióne veľmi bolí a preto väčšina bežcov poškuľuje hneď po cestných behoch. Tadiaľ však cesta k vrcholovej atletike nevedie. Naopak, pre hobbíkov majú cestné behy úžasnú atmosféru a sú vhodnou motiváciou.
Ako vyzeral váš tréning v tomto vrcholovom období? Ako často ste behávali? A v akom objeme?
Beh milujem a trénoval som 6krát v týždni. Kilometráž závisela od obdobia, v ktorom som sa nachádzal. Tréningy boli jednofázové, aby som stihol zregenerovať popri štúdiu na vysokej škole. Trénovali sme v silných tréningových skupinách, čo je hlavným rozdielom od dnešných bežcov. Rozhodujúcim faktorom tréningu bola kvalita, kvantita bola dôležitá iba v prípravnej fáze. Väčšinu pretekov som absolvoval na dráhe a v cezpoľných behoch, dnes u bežcov úplne prevládajú cestné behy.
A čo vybavenie? Ako ste vtedy riešili laktát, aerobné či anaerobné zóny? Sporttestery a GPS asi vtedy ešte neboli.
Som veľmi rád, že som zažil obdobie, kedy sa viac behalo s intuíciou a človek mohol využiť bežeckú inteligenciu. Pulzovú frekvenciu sme si merali klasicky na krku a to bol sporttester. Dnešné vybavenie je výborné pre ľudí, ktorí nepoznajú svoje telo, šport robia preto, aby schudli, nedostali infarkt a svoje výsledky prezentovali na Facebooku. S prvým sporttesterom som sa stretol v roku 1988 v stredisku vrcholového športu v Košiciach a paradoxne som takmer dostal pruh, keď som trénerovi nosil baterky v 2 kufroch .
Pri tréningu sme sa naučili viac počúvať svoje telo. Stále sme vedeli, aká je pulzová frekvencia. Pri behaní úsekov sme sa pomýlili pri odhade času na 1 km maximálne o 2 sekundy. To mi zostalo až do dnešných časov.
Myslíte, že dnes dostupná špičková technika bežcom pomáha k lepšiemu výkonu?
Samozrejme že by mala. Rozhodujúcim vždy však zostane bežec a samotný tréning.
Za sebou máte aj kariéru bežeckého trénera. Aké základné rady by ste dali začínajúcim hobby bežcom?
Aj pre hobbíkov platia rovnaké zákonitosti ako pre výkonnostných a vrcholových bežcov. Bežec by mal pociťovať radosť zo športovania a ak sa stane beh životným štýlom, tak potom je to perfektná kombinácia. Hobbík by si mal stanoviť primeraný cieľ, ku ktorému sa bude svojím postupným tréningom približovať. Ako pozitívny príklad uvediem Roba Štefka, ktorý si ako priemerný dorastenec v roku 1985 do tréningového denníka napísal na prvú stranu: maratón 2:09:59 a o 14 sezón finišoval v Londýne s najlepšími svetovými maratóncami za 2:09:53. Vyše 5000 dní drel preto, aby sa mu splnil jeho detský sen. Robo je ukážkou postupnosti a cieľavedomosti športovca. Bol pretekárom s najväčšou „bežeckou inteligenciou“. Aj z hobbíka sa môže postupne stať veľmi dobrý bežec. Chce to veľmi veľa trpezlivosti, húževnatosti a pokory. Každý kto prekoná sám seba, stáva sa víťazom, pretože aj najpomalší bežec je rýchlejší ako ležiaci lenivec. Pri behaní si hobbík určite nájde vhodnú komunitu ľudí, s ktorými dokáže ľahšie riešiť zložité životné situácie. Počas behu pracujú efektívnejšie naše hemisféry a prichádzame k správnym riešeniam.
Aké najčastejšie chyby ste videli u bežcov? A ako im predchádzať?
Vždy som radil všetkým bežcom, že okrem behu je dôležitá regenerácia, stretching, strava a pitný režim. Väčšina zranení je spôsobená zlým držaním tela a nepripravenosťou svalov, kÍbov a šliach na záťaž. Preto hrá veľkú úlohu pravidelné posilňovanie. Aj pre rekreačných bežcov je nevyhnutné zaradiť do tréningu bežeckú abecedu a rovinky. Je to tiež dobrý prostriedok proti stereotypu.
Veľa radostí z pohybu prajem všetkým bežcom.
Ďakujeme za rozhovor 🙂