Narodili ste sa pod Tatrami a do hôr Vás priviedol, ešte ako malého chlapca, otec. Spomeniete si na Vašu prvú “skutočnú” túru ?
Na môj prvý výlet si pamätám, boli sme na Zamkovského chate, s rodičmi a s bratom Gustávom. Tam sa mi vryl do pamäti majiteľ chaty, pán Zamkovský. Vtedy som ešte nevedel, že je legendou tatraského horolezectva. Ani na druhý výlet na Popradské pleso som nezabudol. Chatár Václav Fiška, ktorý roznášal po chate čapované pivo a kričal: pivec, bahno. Objednávať nebolo treba. Ale aj znášanie Horskou službou zraneného slávneho horolezca Krištofa Zlatníka, ktory sa zranil na Zlobivej. To bol môj prvý kontakt z horskou nehodou. Zlatník neskôr emigroval do Nemecka, jeho meno bolo vymazané zo všetkých prvovýstupov, ktoré urobil. Ale prvá “skutočná” túra bol vrchol Rysov. V roku 1949, mal som desať rokov. S rodičmi a bratom Gustom. Okrem vrcholovej fotky sa mi ale bohužial nezachovali žiadne spomienky. Okrem skutočnosti, že moji rodičia sympatizovali pri výstupe a na vrchole s pani V., ktorá bola (údajne) neskôr popravená za špionáž.
A Vaše lezecké začiatky ?
Nezačal som liezt v Tatrách, ale na skalke zvanej “Jánošíkova bašta” pri Kysaku. Ako 15-ročný košický priemyslovák som sa prihlásil na začiatočnícky kurz. Po prvom metri lezenia za Popradčanom, o tri roky starším Paľom Šablatúrom (synom popradského sklenára), som si však povedal, že lezenie nie je zábavou pre mňa. Najradšej by som bol vtedy zo skál ušiel, ale hanbil by som sa. Takto, z nepochopiteľných dôvodov, som zakotvil pri lezení a v horách.
Máte v Tatrách najviac obľúbenú oblasť, lezeckú cestu?
Nie, nemám. Ale liezli sme často tam, kde bola pekná skala. Veľa sme sa motali v stenách Širokej veže, Malého Ľadového, Granátov, Gerlachu, Ošarpancov, Volej veže atď. Rád som chodil aj do okolia Skalnatého plesa. Táto časť Tatier nebola vtedy vyhľadávaná horolezcami. V stenách Lomnického a Kežmarského štítu, ako aj Vidlového hrebeňa, sme sa cítili ako domovníci.
Váš prechod na lyžiach v roku 1967 – z Chaty pri Zelenom plese na Popradské pleso v čase 9 hodín 30 minút je legendárny. Obdivuhodné, keď prihliadneme na Vašu vtedajšiu lyžiarsku výstroj.
Tento prechod som ja “vymyslel” a organizoval. Moji priatelia sa nechali prehovoriť. Verte mi, pre mňa to bol len výlet ako každý iný, žiaden výkon, ani žiaden pokus o vstup do histórie lyžovania. Jednoducho sme išli, lebo nás bavilo lyžovanie a pobyt v horách. Na športový výkon sme naozaj nemysleli. Preto vždy tvrdím, že som nikdy nebol športovcom, ale len tulákom hôr. O výstroji sa nešpekulovalo, mali sme to, čo sa dalo zohnať. Ja som bol super vybavený, kovové Kästlovky pre zjazd, 215cm dlhé a nové kožené lyžiarske topánky.
V roku 1968 ste emigrovali do Švajčiarska…
Emigrácia je ako výprava do neznáma. Návrat nie je možný. Teda je to absolútne dobrodružstvo. Keď sa emigrant s novým životom nevie vysporiadať, je stratený. Psychicky a existenčne. Ja som bol ale dieťaťom Šťasteny. Rýchle som sa aklimatizoval, a začal som chodiť do hôr, sám. Nikoho som nepoznal. Verte mi, byť samotárom je tiež krásne, ale aj veľmi náročné. Ja mám na tieto roky krásne spomienky (ako aj na ostatné roky v spoločnosti mojej manželky). Dnes som presvedčený, že každý človek by sa mal naučiť žiť aj sám. Potom zvládne aj spoločný život.
Nestratili ste kontakt s kamarátmi z Tatier ? Vedeli ste, “čo sa deje doma ” ?
Nestratil, alebo som sa aspoň pokúšal ho nestratiť. Bol som v pravidelnom listovom spojení s rodičmi a s bratom. Telefón rodičia nemali. Z priateľov to bol najčastejsie môj nezabudnuteľný priateľ Milan Kriššák. On mi napísal dokonca aj krátko pred smrťou. Samozrejme “tajní” kontrolovali a kopírovali naše dopisy. (Režim tým ale nezachránili.) Vo švajčiarskej tlači sa vtedy o ČSSR veľa nepísalo. Takže som bol o dianí “v krajine môjho pôvodu” len málo informovaný.
V lezení a lyžovaní ste pokračovali aj v Švajčiarsku, stali ste sa švajčiarskym registrovaným horským vodcom. Bolo náročné presadiť sa medzi domácimi ?
Švajčiarske hory sú krásne, nebol by som schopný sa ich vzdať. Pre cudzinca to ani vo Švajčiarsku nie je ľahké. Najprv som sa stretol s Čechmi, lezcami, ktorí bývali v Bazileji. Nakoniec aj s mladými nemeckými Švajčiarmi, s ktorými mám dodnes kontakt. V meste Biel/Bienne, kde žijem už skoro 40 rokov, som veľa liezol s francúzsky hovoriacimi Švajčiarmi. Bolo to veľmi sympatické. Nakoniec som si ale uvedomil, že to neboli priateľstvá, ale len “poločenstvo ľudí s rovnakými záujmami”. Takéto kontakty sa nakoniec rozpadnú. Švajčiarski horskí vodcovia ma prijali za ich člena. S ohľadom na môj medzinárodný patent to ináč nemohli urobiť. Ale naše kontakty ostali veľmi obmedzené. Stali sa nakoniec prakticky neexistujúcimi. Dnes žijem dosť utiahnuto s mojou švajčiarskou manželkou Monique. Ale milí Slováci, máme my/vy radi cudzincov, prisťahovalcov, alebo ľudí z iných etnických skupín ? Teda prečo by mali byt Švajčiari iní? Keby som sa rozpísal na túto tému, nevedel by som sa zastaviť.
V Švajčiarsku ste stretli manželku Monique. Ako sa podarilo chlapcovi spod Tatier získať srdce špičkovej švajčiarskej lezkyne ?
Ah, láska to je iná téma. Je to vecou náhody. Po niekoľkých “bezvýchodiskových” známostiach s babami som stretol Monique. Je pravdou, že som sa do nej “pustil” s odhodlaním. Ona súhlasila. To je v krátkosti všetko. Ale ja nerád píšem o Monique, ako o špičkovej lezkyni. Samozrejme, že prevyšovala iných, pri lezení ako aj pri lyžovaní. Ja som hrdý na to, že som jej mohol robiť (skoro vždy) prvolezca. V horách, čo sa týka výberu túr a orientácie, som mal ja posledné slovo. Ako vodca som sa však aj niekoľkokrát poplietol v orientácii v teréne. Náš manželský vzťah pretrval desaťročia. Určite vďaka vzájomnému rešpektu, úcte, tolerantnosti a láske. Na Slovensku sa často hovorí “sprostý má šťastie”. Teda neviem, či to neplatí aj pre mňa.
Vašou veľkou záľubou je aj fotografovanie, tvorba umeleckých kolážií.
Ku kolážam som sa dostal náhodou, asi v roku 1970. Na jednej fotke som chcel slnko zväčšiť. Tak som úspešne experimentoval. Potom som vzal nožnice a začal som vyrezávať v starých fotkách. Nakoniec som výsledok zlepil. V tejto činnosti som pokračoval, až som (konečne) našiel prístup k serióznemu programu na počítači (Corel), v roku 2000. Všetko ostatné je len vecou motivácie, práce. Teda koláž nie je veľká veda. Treba sa do veci len zahryznúť.
V týchto dňoch môžeme vo výstavných priestoroch kina Tatran v Poprade vidieť výstavu Vašich fotografií „Tulák z hôr“, vydali ste knižku „Zážitky a príhody horského vagabunda“. Váš odkaz pre návštevníkov a čitateľov?Skutočnosť, že moje fotky budú vystavené v Poprade ma veľmi teší. Ďakujem usporiadateľom, hlavne Petrovi Lichému a Jánovi Luczymu, ktorí venovali veľa času, energie a peňazí na toto podujatie. Odkaz čitateľom: V živote je najkrajšie byť šťastným. Bez ohľadu na spoločenské postavenie, peniaze, úspechy a obdiv iných. Každý si musí cestu k šťastiu hľadať ináč. A nie je dôlezité hľadať, ale nájsť. Všetkým, ktorí majú sympatie k mojej osobe a k mojej manželke zvanej Myška ďakujem a srdečne ich pozdravujem.
Ďakujeme za rozhovor.