Matúš, ľudia ťa poznajú hlavne ako extrémneho bežca, skialpinistu a horského nosiča. Prečo práve tieto tri činnosti?
Prišlo to postupne, odmalička som chodil s rodičmi na túry do prírody. Hádam už 6-ročný som vyšiel na všetky „chodníkové“ kopce v Tatrách. Asi od desiatich ma začali brávať na skialpy, v o 4 čísla väčších lyžiarkach. S odstupom času som si začal vymýšľať rôzne plány a ciele sám. Aktivity v horách mi boli vštepené a momentálne sú mi veľmi prirodzené.
V Tatrách usporiadavaš extrémne bežecké preteky pod značkou Tatranská šelma. Jeden z nich, Beh na Slavkovský štít, je považovaný za najťažší beh do vrchu v strednej Európe. Ako Ti vôbec napadla myšlienka usporiadať takýto pretek v Tatrách?
Terénny beh v rôznych obmenách (trail, sky, ultra) je mi ako šport najbližší. Zúčastnil som sa a videl som viacero extrémnych pretekov v zahraničí. Mať niečo podobné doma v Tatrách som považoval za povinnosť. Na Slavkovský štít vedie plynulý panoramatický chodník, ktorý ani v našich končinách nemá obdobu.
V zime skialp, v lete beháš. Ako vyzerá Tvoj bežný tréningový týždeň?
Úprimne, všetko záleží podľa aktuálnej nálady. Nikdy som netrénoval pod vedením trénera či podľa tréningového plánu. Neriadil som sa žiadnymi metodickými príručkami ani skrz výživové doplnky. Vždy som sa riadil chuťou a voľným časom. Zvlášť teraz pri pracovnej vyťaženosti je to kumšt, nájsť kompromis medzi tým všetkým. Ak nemám 10 dní čas na tréning, bohužiaľ. Ak ho aktuálne mám, tak trénujem do bezvedomia.
Pracuješ v Dynafite, ktorý má svoje sídlo na Morave. To nie je zrovna ideálne trénigové miesto pre “skyrunnera”.
Sídlo firmy si nevyberieš. Na Morave síce nie sú žiadne vysoké kopce, ale na ľahké behy to stačí. Samozrejme, bolo by príjemné po práci priamo v office obuť skialpy či vybehnúť na Gerlach.
Máš za sebou množstvo extrémnych pretekov ako Nízkotatranská stíhačka (103 km hrebeňom Nízkych Tatier s celkovým stúpaním 5650 metrov) alebo Ultra trail du Mont Blanc. Minulý rok si dokonca skončil tretí v 50-kilometrovom ultra trail preteku okolo Grossglockneru. Ako si sa vôbec dostal k behu a prečo Ťa lákajú také extrémne vzdialenosti?
Behám odmalička. Ako tretiak na ZŠ som sa sám prihlásil a odbehol prvý pretek. Odvtedy ich bolo už viac ako 200. Išlo to postupne, všetko sa nejakým spôsobom vyvíja. Preto prišli na rad aj ultra behy v kopcoch. Nové výzvy motivujú posúvať sa ďalej. Dobrý výsledok je následne už len pekná bodka za tou drinou.
Čo je dnes podľa Teba nevyhnutnou výbavou trailového bežca? Na čo nedáš dopustiť?
Trailový bežec nie je nútený mať celú hromadu vecí pre túto aktivitu. Kvalitné bežecké topánky či oblečenie sa zúročia tým, ktorí behajú pravidelne. Pri pretekoch je čím ďalej, tým viac potrebná povinná výbava. Jej základ tvorí bežecký batoh alebo bežecká vesta, ľahká bežecká vetrovka a skladacie paličky. Osobne mám najradšej, keď tieto veci perfektne fittujú a neobmedzujú pri pohybe. Dlhá trvácnosť vecí je určite bonus pre každého.
A čo sporttester? Si fanúšikom hodiniek alebo telefónu na ramene? Riešiš vôbec tepovku?
Pokiaľ nezabudnem, hodinky s hruďákom nosím posledné roky na všetky športy. GPS modul a rôzne funkcie prevýšenia, vzdialenosti a tepovej frekvencie sú motivujúce parametre. Keď mám čas, neskôr si doma pozriem sumár trasy na dodatočných aplikáciách.
Kolko tréningov nabeháš v priemere za týždeň, ak sa to dá približne odhadnúť?
Ako som už spomenul, nemám zaužívané pravidelné tréningy. Zhon terajšej doby skríži tréningové plány veľmi rýchlo. Počas týždňa sa vždy snažím nejakým spôsobom zaradiť 4-5 tréningových aktivít.
Minulý mesiac si vyhral Nosičskú stovku, sám aktívne však už nenosíš. Je to vôbec možné, len tak si vziať na chrbát 100 kg a vyhrať?
Na tohtoročnej Stovke sme sa zišli na bedni víťazov traja, ktorí už aktívne nenosíme. Samozrejme každý jeden z nás má „nosičskú“ minulosť. Aktívne roky s krošňou na chrbte sú za mnou, ale telo si tých pár celodenných vynášok, keď sa brodíš po pás v snehu, pamätá. Ale aj pre mňa to bolo veľké prekvapenie.
Ako si začínal s nosením?
Nosičov som vídaval v Tatrách odmalička, ale nikdy ma toto remeslo nechytilo „za srdce“. Až po gympli som mal pár mesiacov voľno a vymýšľal som si program na celé leto. A tak mi Maťo Maličký, jeden z najznámejších nosičov, vybavil nosičskú brigádu na Térynke. Prvé vynášky som s ním absolvoval v pokluse.
Máš nejaké srdcové miesto v Tatrách?
Tatry začínajú byť aj v medzisezóne plné. Miest, kam ľudia málokedy zájdu, je stále menej. Nechodím tam už tak často ako kedysi, preto si viem vychutnať čas aj v starých známych Studených dolinách. Stačí ak vypnem motor a všetky povinnosti nechám zamknuté v aute.
Ďakujeme za rozhovor 🙂